Opäť v Rusku

 

Po jednom roku nás to zavialo späť. Nemôžem povedať, že do starej známej krajiny, pretože to, čo sme videli a zažili na severe, je niečo úplne iné. Západné Rusko je obrovská krajina plná miest, dedín a ľudí, nekonečné lány kukurice, či iného obilia lemovali naše cesty niekedy aj sto kilometrov. Po piatich dňoch sme sa prebojovali cez mestá ako Orel, Kursk a Voronež až pred hradby bájneho Volgogradu, dejiska najväčšej bitky II sv. vojny. Smer bol jasný, najvýchodnejší bod našej expedície – pobrežie rieky Volga. Každá expedícia musí mať nejaký zádrheľ a ak sedíte v aute nemeckej výroby a túžite prekročiť bránu “Stalingradu”, nie vždy sa vám to musí podariť. Naša Puma-Vw transporter asi cítila, že vstupujeme do mesta a tak sa radšej pokazila.

Nič vážne, pravdepodobne mojím zavinením odišla dióda v alternátore, lenže TDi motor potrebuje elektriku stále a tak po vyčerpaní všetkej sa sám od seba vypol. Auto sme do mesta teda dotiahli na lane, jeden bod pre Defender. Problém sme behom hodiny vyriešili a mohli sme pokračovať daľej. Namierili sme si to ku obrovskej soche Mamaev Kurgan- matka vlasť volá. Je to dôstojný pamätník obetiam Stalingradského vojnového kotla. Sústava sôch a monumentálne schody sú extrémne silným zážitkom a to nie len pre fanúšikov II. sv. vojny. Samotná socha je vysoká cez 80 metrov a človek pri nej pôsobí ako mravec. Nejde tu o klasický socialistický realizmus, toto súsošie je daľeko viac. Po prehliadke mesta sa zásobujeme potravinami a vydávame sa na juh smerom ku Volge, čo je najväčšia rieka v Európe a tvorí hranicu s Áziou. Jednoznačne ju chceme vidieť a okúpať sa v nej.

Prichádzame na miesto už dávno po zotmení, všade je prach a všetko je suché. Kdesi v diaľke vidíme rieku. Stojíme na strmom asi 10 metrov vysokom útese z nánosov rieky, čo znamená, že Volga bola v minulosti ešte väčšia. Za pomoci prídavných svetiel sa snažíme nájsť cestu na pobrežie. Po pol hodine sa nám podarilo nájsť strmý zjazd z útesu a cestu ku vode. Rozložili sme si kemp hneď na konci daľšieho útesu, tentokrát tesne pri vode. Zoznámili sme sa s partiou domácich, klasické zloženie: bývalý Spetznaz, dva turnusy v Afgáne, jeho kamarát, ktorý vie všetko vybaviť a dve ženy, ktoré žijú s tým bývalým vojakom. Po niekoľkých pohároch vodky ideme spať na našom najvýchodnejšom bode výpravy. Ráno sa venujeme vareniu, upratujeme neporiadok v autách a pripravujeme obed, samozrejme kúpanie v extrémne čistej Volge. Miesto opúšťame s pocitom dosiahnutého cieľa.

 

Azov, Kubáň a predhorie Kavkazu

Vydávame sa na západ a naším daľším záchytným bodom je Rostov na Donu, obrovské mesto ležiace na brehoch Donu a Azovského mora, v bezprostrednej blízkosti Ukrajinskej hranice a nepokojnej oblasti. Musíme prekonať asi 480 km dlhú cestu ktorá vedie popri vybudovanej vodnej ceste Volgo-Donského kanála, step sa mení na zelenú plochu a tak stále dookola. Roviny striedajú kopce a sem tam pretíname malé mestečká a derieme sa v pred k vytúženému Rostovu. Diaľnica pred mestom v smere od Moskvy je preplnená Kamazmi, jazdia non-stop plné obilia, pretože je žatva. Kolóny čo zabezpečujúce obživu v protismere striedajú tie vojenské, niekoľko sto metrov dlhé, ťažko naložené nákladné autá smerujúce k hraniciam štátu. Celkovo v tejto oblasti pozorujeme veľmi silnú vojenskú aktivitu. Rostov je mesto s veľmi pekným historickým centrom, ktoré prechádzame ho nad ránom a pokračujeme smerom k Azovu – vytúžené more, na ktoré sa naše baby tak tešili. Na miesto, na ktoré sme dorazili, sa chodil kúpať miestny dobytok. Voda nebola vôbec slaná a všade bolo blato. Využili sme toto miesto na spánok a poobede sme sa vydali dole na juh ku krajšiemu pobrežiu, kde bolo už skutočné more. Hlavne sme sa však ocitli bližšie ku Kubáni, kde sa nachádzal ďaľší dôležitý bod výpravy-predhorie Kavkazu.

Po dvoch dňoch strávených pri Azovskom mori sme sa dostali na začiatok západného Kavkazu nedaľeko od mesta Anapa. Toto letovisko je veľmi dobre známe. Už za Sovietských čias to bolo vychýrené miesto odpočínku a prvá zastávka smerom do Novorossijsku a Soči. Vysvietené reklamy, rezorty a tisíce turistov.
Rozhodnutie padlo neskoro v noci, ideme daľej na sever, bližšie ku Krymu. Prichádzame okolo tretej nad ránom na miesto pri radare, na veľkej plošine nad plážou na ktorej stojá autá a stany, dole sa platí, hore nie, máme štastie. Stretávame priateľov zo Sibíra, kúpeme sa s delfínmi, plávame v svetielkujúcom planktóne a tak všeobecne si užívame krásne počasie. Po dvoch dňoch sa lúčime a opäť volíme jasný smer-východ.

 

 

 

Veľký Kavkaz-Elbrus

Kavkaz nás privítal pomerne rýchlo, prímorskú krajinu striedajú masívne hory, cestu lemujú divoké rieky a doliny sú nekonečné. Mierime na Krasnodar, ktorý naštastie obchádzame, pokračujeme celú noc, Veľký Kavkaz obchádzame zo severnej strany, cesty sú dobré. Po prejazde veľkých miest osídlenými slovanmi sa dostávame do moslimskej časti Ruska. Vstupná brána k hlavnému bodu programu, k hore Elbrus. Tá sa nachádza pri meste Baksan. Mestečko využívame na doplnenie zásob, každý kto ide na Elbrus sa tu zastaví, hore je všetko drahšie. Na kruhovom objazde za mestom vidíme policajtov ozbrojených samopalmi a to nám pripomína, že Kavkaz môže byť nevyspitateľný, čo sa v minulosti neraz potvrdilo. Naša cesta vedie do doliny, ktorou preteká rovnomenná rieka Baksan. Vstup je majestátny. Nasledujúcich 100 km budeme len stúpať, dolina je najprv široká niekoľko kilometrov, čím ideme vyššie zužuje sa, hory stúpajú a počasie sa mení z minúty na minútu. Asi v polovici cesty sme chytili neskutočnú prietrž mračien. Dážď bol tak silný, že zo stien popri ceste odvaloval kamene, tie padali priamo pred nás. Táto skúsenosť nás prebrala z letnej letargie a 35 stupňového výpeku.

 

Prechádzame cez policajný checkpoint, nesmie chýbať tažký guľomet a obrnený transportér. Spokojný, že nás nezastavili sa rútime daľej. Zastavujeme až v Terskole, to je východzie miesto tesne pod Elbrusom. Po zistení situácie ako to je s výstupom na vrchol, sa rozhodujeme vrátiť nižšie a zakempovať na nedaľekom futbalovom ihrisku. Cestou dole si všímame všade prítomné tabule informujúce o zákaze kempovania, kladenia ohňa a podobne. Toto územie je na ruský štýl až príliš čisté a tak niet divu, že tu platí výnimočná ochrana prírody. Sme predsa v národnom parku. Noc sme strávili pri zapnutom kúrení, vonku je zima. Ráno sa budíme skoro, balíme kemp a vyrážame smerom ku stanici lanovky v Terskole. Platíme za lístky a o niekoľko minút sa už vezieme do základného tábora pod Elbrusom. Posledná časť cesty je na korbe Uralu 6×6 a tá sa dá nazvať offroad. Nasledujúce hodiny šlapeme do strmého zasneženého kopca, dosahujeme náš cieľ, posledný byvák pod vrcholom vo výške 4500 mnm, vyššie už isť nemôžme, kvôli výškovej chorobe, museli by sme tu zostať s ostatnými aspoň jednu noc a aklimatizovať sa. Na to však čas už nemáme, musíme sa presunúť cez Severné Osetsko do Vladikavkazu a odtiaľ na Gruzínske hranice. Elbrus však v blízkej budúcnosti určite chceme zdolať.

 

 

 

Gruzínsko

Jazda po magistrále je pohodová. V noci prichádzame pred Vladikavkaz, smutnú historiu regiónu pripomínajú tabule s mestom Beslan, kde sa stala rukojemnícka tragédia. Vladikavkaz je vysvietený ako na prvého mája, všade sú neóny, reklamy a celkom rušný nočný život. Nakupujeme posledné ruské zásoby vodky, jedla a piva, tankujeme lacnú naftu. Na hranicu sa derieme cez úzke údolie, na Ruskej strane vypĺňame colné deklarácie, počúvame nervózneho pohraničiara a zabávame sa na naších fotkách v pasoch spolu s milou policajtkou. Toto celé absolvujeme asi za tri hodiny, závora sa otvára a my smerujeme daľej údolím k horskému masívu Kazbek na Gruzínskej strane. V dedine pod kopcom odbočujeme na cestu smerujúcu ku kláštoru Tsminda Sambea (Sv. Trojica), ktorý sa nachádza na malej náhornej plošine. Cesta je určená terénnym autám. V noci je všetko intenzívnejšie a po pol hodine sa rozhodujeme nájsť miesto na kemp na malej lúčke, kúsok od kláštora.

Noc bola chladná, ráno montujem do VW kardan a robím z neho plnohodnotnú štvorkolku. Tu v Gruzínsku to budeme potrebovať. Kostol Sv. Trojice vo výške 2170 metrov nad morom je nádherný. Miestni nás podporujú v našej ceste, meníme nálepky a fotíme sa. Po neskorom obede ideme na juh a hľadáme horúce pramene, miesto nich však nájdeme chlapov so samopalmi, ktorí nás otáčajú späť na cestu. Tentokrát poslúchneme a ideme na iné miesto. Nasledujúci deň vyrážame na západ ku mestu Kutajsi.

Pod horami v malej dedinke spíme na pasienkoch pri malom vodopáde. Ranné kúpanie a hlavne udalosť dňa, stretávame sa s kamarátmi na dvoch LR Discovery, aby sme mohli spolu pokračovať do najvýššie osídlenej dediny v Gruzínsku Užguli. Čaká nás dvojdňový prechod Kavkazom. Cesta je rozbitá a vyhľadávaná offroadistami a tak si úžívame jazdenie bez obmedzení, strmé výjazdy, a hlavne poldňovú jazdu na redukciách, ktorej po niekoľkých km na chuť prišli aj naše dievčatá, pretože aj ony sa tu odvážili si sadnúť za volant.

V pravej časti údolia vidíme obrovský ľadovec, cesta nás privedie do sedla vo výške 2600 mnm. Užguli je učupené pod horami a dedinu spoznáte podľa starodávnych strážnych veží. Dosahujeme daľší cieľ výpravy a po večery pokračujeme ešte hodinu. Cesta je po výdatnom daždi plná blata, kempujeme na malej lúke smerom na mesto Mestia. Spokojný s dobrým offroadom a výhľadom na hviezdy sa ukladáme pomerne skoro. Ráno pokračujeme na východ krajiny, zastavujeme v Stalinovom Gori, a večer končíme pri priehrade nad Tbilisi. Nasledujúci deň trávime v meste.

 

 

Arménsko

 

Z Tbilisi smerujeme priamo na Arménsku hranicu, tu trávime čas byrokraciou, platíme šialené poplatky za autá a poistky, kedže zelená kata tu neznamená nič . Nervózny večer zakončujeme v horách pri potoku, pive a chutnej večeri, ráno nás čaká horský prechod ku jazeru Sevan. Krajina je nádherná a obrovské hory nás sprevádzajú až ku samotnému jazeru. Tu trávime čas spojený s varením, oddychom a samozrejme povinným kúpaním. Sevan je chladný, čo všetkým padlo vhod, kedže vonku je okolo 38 stupňov.

Pokračujeme ďaľej na severozápad ku hore Aragat, najvýšší vrchol v Arménsku. Nejde tu o preklep, symbol krajiny Ararat sa nachádza za hranicami v Turecku. Naším cieľom bolo miesto pod vrcholom Aragatu, kde je nedaľeko postavené observatórium. Prevýšenie je šialené a po pol hodine jazdy za Discovery s automatom začínam mať čo robiť. Naštastie to už netrvá dlho a dosahujeme koniec rozbitej asfaltovej cesty v nadmorskej výške okolo 3000 metrov. Vyrážame s Transportérom ako prvý hľadať miesto na spanie a Landrovery nechávame čakať. Po kilometri pekného offu cez kamene nachádzame úplne rovné miesto vhodné pre 4 autá. Zakladáme kemp, varíme, popijame a užívame si nádhernú nočnú oblohu plnú hviezd, v totálnej tme a zime. Ráno sa tí najotužilejší kúpu v horskom plese nedaľeko áut. Po raňajkách lezieme na kamenný vrchol nad kempom, fotíme nádhernú krajinu. Je čas vyraziť.

Jerevan sme chceli pozrieť len na pár hodín, aby sme mohli pokračovať späť smerom ku Gruzínským hraniciam. Mesto je obrovské, teplota okolo 40 stupňov nás privádza po rýchlej prehliadke pamiatok do centra. Osviežujeme sa v reštike za veľmi priaznivú cenu. Mesto je nádherné, je tu cítiť kultúra a história.

 

Poobede nachodení sadáme do áut a ideme na západ, do národného parku Arpi, kde trávime noc. Miesto nachádzame neskoro v noci pri malej rieke, ktorú brodíme. Toto je naša posledná noc v Arménsku. Na hranicu je to kúsok, tam nás čaká ďaľšie prekvapenie v podobe poplatku opäť za služby. Naše peňaženky sú teda zase o čosi ľahšie. Arménsko na expedičné cestovanie rozhodne odporúčam, treba sa ale vybrať na viac ako 5 dní a pripraviť sa na tieto nepríjemné poplatky na hraniciach.

 

 

 

Späť v Gruzínsku a cesta domov

 

Keďže hranice medzi Arménskom a Tureckom sú uzatvorené ideme späť do Gruzínska. Vyhliadli sme si magické miesto Vardzia. Je to mesto vytesané do skaly, dokonalá pevnosť. Za poplatok sa tam môžete voľne prechádzať, je to prehliadka na niekoľko hodín. Dole pod skalným mesto je rieka a horúci gejzír. Toto miesto je predurčené na náš kemp. Kúpanie v rieke, v noci zase v gejzíri dokonalo zavŕšilo náš deň.

Ráno sa vyberáme opäť na západ, mierime do Adžárska, nádhernej horskej oblasti, kde nieje žiadna asfaltová cesta. Všade sa potulujú kravy, potoky tečú po ceste a malé dedinky sú doslova odrezané od sveta. Užívame si perfektné jazdenie, po niekoľkých hodinách hľadáme miesto na kemp, ktoré nachádzame v koryte rieky a strmým zjazdom sa dostávame k malému brodu, ktorý statočne prekonávame a rozbaľujeme kemp. Toto je naša posledná noc v Gruzínsku, ráno nás čaká už len cesta do Batumi a odtiaľ do Turecka.

V Batumi tankujeme plné nádrže, samozrejme aj kanistre, tie dobre schovávame. V Turecku je nafta výrazne drahšia, takže chceme ušetriť. Hranice prechádzame takmer bez povšimnutia, a tak sa tešíme, že sa nám to podarilo. Cesta viedla po pobreží Čierneho mora až do Istanbulu, kde trávime dve noci v kempe asi 200 metrov od historického centra. Odtiaľ ideme cez Burgas, kde sme účinkovali vo videoklipe nejakej mladej popovej hviezdy. Ďaľej pokračujeme cez Belehrad domov na Slovensko.

Prešli sme 11076 kilometrov cez 10 štátov Európy a Ázie, expedícia trvala 7 týždňov. Priemerná rýchlosť bola 75 km/h. V Transportéri sme spálili 1100 litrov nafty, Defender minul zhruba rovnako. Kvalita nafty je v Rusku daľeko lepšia, vôbec sa netreba báť a priemerná cena bola okolo 60 centov na liter, čo je viac než priaznivé. 5 ľudí v dvoch autách zažilo neuveriteľné dobrodrúžstvo, ktoré nás posunulo ďalej, hlavne organizačne. A čo chystáme daľšie? Dozviete sa včas na vw-expedition.com. Môžem zatiaľ prezrediť, že štart bude v máji 2016 a bude to veľký projekt až na koniec kontinentu. Ktorého? Dozviete sa včas.